Forbes WomenVoice powered by PORSCHE
Forbes WomenVoice powered by PORSCHE prináša sériu inšpiratívnych rozhovorov o úspešných ženách, ktorých hlas si zaslúži počuť celé Slovensko.
PORSCHE vybralo 12 žien, ktoré zobrali svoj život pevne do vlastných rúk a idú jasne za svojím cieľom. Takisto ako PORSCHE na cestách – rýchlo, ľahko, s energiou a s istotou. Nechajte sa inšpirovať ich životnými úspechmi a odhodlaním s akým sa každý deň púšťajú do svojej práce.
Romana Juhanesovičová: Na Slovensku som naozaj spokojná
Prvý z rozhovorov je s inšpiratívnou Romanou Juhanesovičovou, ktorá v 14 rokoch odišla za svojím baletným snom do sveta a ako jediná Slovenka študovala na prestížnej Bolshoi Ballet Academy. Po siedmich rokoch sa vrátila na Slovensko, aby si vybudovala kariéru na domácej scéne.
Svoju kariéru ste začali mladá. Aké to bolo, študovať v Nemecku?
Zo začiatku to bolo náročné. Prvý mesiac v Berlíne som si poplakala, bolo mi smutno za rodinou. Nevedela som dobre po nemecky, lebo nemčinu som sa začala učiť len tri mesiace pred nástupom do školy. Mojím snom však bola Bolshoi Ballet Academy v Moskve a tam ma v 16 rokoch prijali, čiže som sa znovu sťahovala.
Prečo ste vymenili Európu za Rusko?
O štúdiu na Bolshoi Ballet Academy som snívala už od čias, keď som študovala na konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave. Vtedy som si na to netrúfala, myslela som si, že je to pre mňa ťažké, aj keď som patrila k najlepším v triede. Nakoniec som sa rozhodla pre Európu, no v 16 rokoch som to skúsila a môj sen sa splnil. Prejsť na celý článok.
Naďa Bendová: Z oblakov pevne na zem
Naďa Bendová kariéru v letectve vymenila za trénerskú píšťalku a motivovanie mladých ľudí. Vedie akadémiu, ktorej základom je rešpekt a snaha robiť kompromisy.
Ako by ste porovnali profesiu trénerky atletiky a letušky? V čom sa podľa vašich skúseností líšia?
Pri oboch pracujete s ľuďmi na spoločnom cieli, ktorý chcete dosiahnuť. Trénerstvo je na rozdiel od letectva založené na dlhodobých cieľoch. Musíte sa postarať o zverenca a o to, aby ostal zdravý. Je na vás, aby ste ho naučili, že úspech neprichádza za jednu noc. Dnes pokazené veci neopravujeme, ale vyhadzujeme. V športe sa mnohokrát všeličo pokazí a treba to napraviť, musíte mať silu každý deň vstať a znovu urobiť maximum.
Zmenila kariéra v letectve váš pohľad na život a ovplyvnila vás v trénerstve?
Letectvo je o predpisoch, autoritách, pravidlách a o rešpekte nielen k nadriadeným. Toto bola pre mňa obrovská skúsenosť a snažím sa ju preniesť aj do trénerstva, hoci tam sa k rešpektu pridáva schopnosť robiť kompromisy a to celkom nefunguje. Mám pocit, že v športe je zo strany systému málo ľudí, ktorí dokážu rešpektovať trénerov a ich odbornosť a postupovať trpezlivo dlhodobo. Vzťah s nimi nie je férový, chýba tam vzájomný rešpekt. Našťastie, v akadémii môžem uplatňovať vlastné pravidlá a zásady, o ktorých si myslím, že fungujú. To by mi v letectve neprešlo. Prejsť na celý článok.
Mária Švarbová: Fotografia je pre mňa spôsob, ako zastaviť čas
Aj keď jej išlo kreslenie lepšie a fotografiu nikdy neštudovala, od mladého veku sa ňou dokázala uživiť. Dnes vystavuje po celom svete a vo svojich fotografiách sa snaží zachytiť minulosť tak, ako si ju pamätá z detstva.
Študovali ste archeológiu a nakoniec ste sa stali fotografkou. Prečo ste sa nerozhodli pre štúdium umeleckého smeru?
Po štúdiu strednej umeleckej školy som zažila umeleckú krízu. Jediné, čo som po skončení strednej školy vedela bolo, že nechcem ísť študovať žiadny umelecký smer. Mamina mi poradila vyskúšať archeológiu. Nechcela som bývať na internáte, priala som si dochádzať do školy z domu. Preto som sa rozhodla pre štúdium archeológie v Nitre.
Myslíte, že sa človek musí umelcom narodiť, alebo môže túto vášeň v sebe objaviť neskôr? Ako to bolo vo vašom prípade?
Niekto si to vie vydrieť a naučiť sa, ale myslím si, že nikdy to nebude také, ako keď sa človek narodí s talentom. Mám rada interiérový dizajn a veľakrát vidím, že niektorí interiéroví dizajnéri majú pre to cit a iní sa trápia s kompozíciou a prácou s priestorom. Myslím si, že ideálny umelec je taký, ktorý sa s talentom narodí a potom robí všetko pre to, aby bol ešte lepší a rozvíjal svoje Prejsť na článok.
Iveta Barková: Otvorenie súkromnej školy mi dalo obrovskú slobodu
Po dlhoročnej praxi v štátnych školách sa rozhodla ísť vlastnou cestou a učiť inak ako ostatní. Toto rozhodnutie jej prinieslo ocenenie Učiteľka Slovenska 2020 a dve stovky žiakov, ktorých pozná po mene.
Bolo vždy vaším snom otvoriť si vlastnú školu?
Najskôr som sa pokúšala veci robiť inak na štátnych školách. Pochopila som však, že zmeny nepresadím z pozície obyčajného učiteľa a v konkurzoch na riaditeľku som neuspela. S kolegyňou Jankou sme začali nezáväzne debatovať, ako by to celé mohlo fungovať a ja som si uvedomila, že je len na mne, či budem do konca života nespokojnou učiteľkou, ktorá nebude mať dosah na to, ako funguje systém.
Čo je pre vás najdôležitejším faktorom pri vzdelávaní detí?
Základná škola je veľmi dôležitá pre vzťah k učeniu. Aký vzťah si ku škole a k učeniu deti vytvoria, taký im pravdepodobne pretrvá navždy. Keď sa to pokazí na začiatku, ťažko sa to napraví. Naším cieľom je preto ukázať deťom, že učenie môže byť procesom radosti z objavovania
Ako ste vnímali ocenenie, ktoré ste dostali ako učiteľka?
Rodičia našich detí školu veľmi podporujú, preto som tušila, že vyhrám cenu verejnosti. To že som získala ... Prejsť na článok
Lenka Petráková: Pomáham ľuďom v plnení ich snov
Kedy ste zistili, že práve architektúra je smer, ktorým sa v živote chcete uberať?
Dlho som chcela byť maliarkou a neskôr, kvôli tomu, že som inklinovala k matematike a k technológiám, ma začala baviť architektúra. Vďačím za to aj môjmu otcovi, ktorý nás brával na výlety a ukazoval nám architektúru ako niečo, čo nám tu nechali predchádzajúce generácie.
Počas štúdia architektúry ste zároveň študovali aj na Stavebnej fakulte STU. Nelákalo vás venovať sa iba architektúre?
Sú architekti, ktorí sa venujú len dizajnu a nezaoberajú sa definovaním geometrie. Pre mňa bolo zaujímavé, keď sa tieto dve veci prepojili. Lákalo ma stať sa všestranným architektom, a preto som študovala na technickej univerzite. Chcela som rozumieť technickým základom a vnášať ich do prvotných dizajnov a nebyť sklamaná, že niečo, čo chcem, sa nedá.
Ako vás vnímajú ako ženu architektku? Nemajú to vo svete ženy v tomto odbore ťažké?
Kedysi boli architekti hlavne muži, ale momentálne sa tento pomer vyrovnáva. Hlavne na školách je viac žien. Aj v ateliéri, v ktorom pracujem, máme vyvážený tím. Je to skôr o tom, čo človek ako osobnosť ponúka, než o tom, či je to žena, alebo muž... Prejsť na článok
Tatiana Husárová: Každý má v sebe talent, len ho musí objaviť
Tatiana Husárová si splnila svoj detský sen, precestovala celý svet a nakoniec sa usadila v rodnom Poprade. Dnes svoje skúsenosti šíri medzi ľudí prostredníctvom divadla a umeleckých projektov, v ktorých dáva priestor mladým talentom.
Vyštudovali ste strednú zdravotnícku školu. Prečo ste sa rozhodli uplatniť ako pedagogička?
Hoci som mohla pracovať ako zdravotná sestra, rozhodla som sa študovať pedagogiku. Keď som skončila bakalársky stupeň, dostala som ponuku pracovať ako zdravotná sestra v Španielsku. Odišla som do rodiny saudskoarabského šejka, pre ktorého spracovalo tridsaťšesť národností a práve zdravotníkov si vyberal na Slovensku. Po dvoch rokoch som sa vrátila domov a ukončila magisterské štúdium.
Ako vnímalo pred pätnástimi rokmi vaše okolie založenie Art Academy? Ako ju vnímajú dnes?
Art Academy si získalo srdcia stoviek fanúšikov. Moje divadelné združenie vzniklo na pôde Akadémie vzdelávania v Poprade, kde som pracovala ako lektorka. Chcela som učiť inak, zážitkovo. Počas pätnástich rokov sme odohrali desiatky predstavení v anglickom jazyku po celom Slovnesku a naše predstavenia videlo takmer 40-tisíc nadšených divákov.
Ste všestranná žena, ktorá sa angažuje v mnohých smeroch. Keby ste sa mali predstaviť cudziemu človeku len jedným z povolaní, ktoré by to bolo?
V každom období môjho života dominovalo niečo iné. Bola som učiteľka, režisérka, manažérka, lovkyňa talentov. Momentálne sa venujem koučingu. Vyštudovala som ho na prestížnej škole v Bratislave. Som koučka, ktorá chce byť vyhľadávanou... Prejsť na článok
Slávka Zámečníková: Byť speváčkou je poslanie na celý život
Slávka spievala odmalička, hoci sa doma nikto hudbe nevenoval. Za splnením svojho sna sa nebála odísť do zahraničia, vystupovala na mnohých medzinárodných operných pódiách a dnes je členkou stáleho ansámblu Viedenskej štátnej opery.
Bol operný spev vždy vaším snom?
Nebol ani tak mojím snom, ako bol skôr neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Spievala som už v škôlke a neskôr som chodila na Základnú umeleckú školu. Stále som sa obklopovala hudbou, aj keď sa jej nikto z mojej rodiny nevenoval. Ťahalo ma to k hudbe inštinktívne.
Ako sa mladé dievča rozhodne, že ude práve opernou speváčkou?
Vedela som, že sa chcem venovať spevu, keď som prvý krát zažila operu naživo. Mala som pocit, že toto je presne to, čo chcem robiť - mať schopnosť dotknúť sa niekoho emócií takým spôsobom, ako sa v tej chvíli táto opera dotkla mňa. Bola to Predaná nevesta v SND a mala som asi 16 rokov.
V dnešnej dobe máme veľa mladých, ktorí chcú byť spevákmi. Ako je to s operným spevom? Je o tento špecifický druh spevu záujem?
Záujem určite je, ale na Slovensku nie je toľko možností ako v zahraničí. V Nemecku je viac ako osemdesiat operných domov, na Slovensku máme len tri. Kultúra je na inej úrovni, lebo je podporovaná štátom. U nás kultúra trochu stagnute a tým trpia práve tí speváci, ktorí nechcú ísť do zahraničia... Prejsť na článok
Zuzana Šimeková: Myslieť na svoje potreby nie je sebeckosť
Jej kariéra špičkovej advokátky viedla až k pracovnému vyhoreniu. Dnes sa o svojej skúsenosti nehanbí rozprávať a so svojím občianskym združením INLY pomáha ľuďom starať sa o ich duševné zdravie.
Prečo ste sa rozhodli zamestnať v zahraničí?
Hlavná motivácia bola učiť sa od skúsenejších v oblastiach, ktorým som sa venovala. Vedela som, že ak chcem byť kompetentná, potrebujem vedomosti a skúsenosti. Vždy ma motivovala snaha učiť sa a niekam sa posunúť, no zároveň som sa chcela vrátiť domov na Slovensko. Momentálne som tu veľmi spokojná. Nikdy však nehovorím nikdy a so zahraničím stále udržujem kontakt.
V dnešnej dobe si veľa ľudí berie toho na plecia až príliš. Kedy by mali spozornieť?
Neexistuje správny model či varovný signál. Je v zásade v poriadku, ak má človek veľa práce, pokiaľ ho to baví a nevyčerpáva ho to. Ak sa ráno zobudí, je spokojný so svojím životom a neubližuje svojmu okoliu alebo sebe, asi nie je dôvod niečo meniť. Ja som však postupne strácala chuť. Vedela som, že je niečo zle, ale nevedela som, čo presne. Prestala som sa tešiť a začala som mať zdravotné problémy. Pocit voľného víkendu bol pre mňa mrhanie časom. Bola som motivovaná len výkonmi a očakávaniami. Pre mňa osobne to bol znak toho, že to začína byť nezdravé.
Myslíte si, že sa firmy na Slovensku dostatočne venujú duševnému zdraviu svojich zamestnancov?
Som milo prekvapená, koľko firiem sa na nás v poslednej dobe obracia a začínajú sa tejto téme aktívne venovať. Snažia sa vytvoriť prostredie, v ktorom ľudia cítia podporu, kde môžu rásť a budú schopní efektívne fungovať ako jednotlivci aj ako tím. Dnes sa veľa hovorí... Prejsť na článok
Mária Virčíková: Technológie sú naša budúcnosť, môžeme byť ich súčasťou
Vyštudovala kybernetiku a umelú inteligenciu. Dnes prináša ľuďom možnosť komunikovať prostredníctvom hologramov a popri svojej výnimočnej práci sa snaží podporovať všetky mladé ženy, aby sa rozhodli pre kariéru v IT oblasti.
Lákali vás technológie od malička? Čo vás na nich najviac fascinovalo?
Umelú inteligenciu a virtuálnu realitu som ak dieťa nepoznala. Moji rodičia boli vysokoškolskí profesori, takže som vyrástla na univerzite a myslela som si, že aj mne je súdená kariéra v akademickom prostredí. Vždy som sa chcela venovať výskumu, pretože ma baví objavovať a tvoriť nové veci. Ženie ma dopredu myšlienka, že raz budú ľudia využívať niečo, čo vymyslím a niečo tu po mne ostane. Technologický pokrok nezastavíme, ale môžeme byť jeho súčasťou a rozhodovať o tom, ako bude vyzerať svet našich detí.
Myslíte si, že majú ženy rovnaké možnosti presadiť sa v IT oblasti, ako majú muži?
Ženy, ktoré sa odhodlajú presadiť sa v IT, majú rovnaké možnosti ako muži. Vyspelé firmy si čoraz viac uvedomujú výhody rôznych kolektívov. Firmy tiež zavádzajú programy na podporu žien v pracovnom prostredí. Stále máme stereotypy v spoločnosti, že niektoré študijné odbory nie sú pre dievčatá vhodné, ako napríklad IT. Často sa potom stáva, že dievčatá, ktoré na to majú predpoklady, sa rozhodnú pre niečo iné. Slovenská organizácia Aj Ty v IT sa snaží tieto stereotypy búrať a podporuje ženy a dievčatá na ceste k IT... Prejsť na článok
Petra Kotuliaková: Ženy sú budúcnosťou slovenskej IT sféry
Podporuje ženy už od ich školského veku, aby sa mohli stať kvalitnou súčasťou IT sveta. Práve v tejto sfére pre ne vidí nespočetné množstvo príležitostí. Dnes im prináša radosť z práce aj pomocou organizácie Aj Ty v IT.
Prečo ste sa rozhodli venovať práve oblasti IT a zastúpeniu žien v nej?
V IT som videla množstvo príležitostí pre ženy, ktoré ich však z neznámych dôvodov obchádzali. Nerozumela som, prečo je tomu tak a chcela som to zmeniť.
Ako vznikla myšlienka založiť Aj Ty v IT?
Chcela som, aby sa dievčatá zoznámili s technológiami vo veku, keď si budúcnosť len formujú. Moja túžba bola, aby ich štúdium a ďalšia práca boli spojené práve s IT, zdalo sa mi logické mať viac žien v oblasti, ktorá silne ovplyvňuje náš každodenný život.
V čom je toto povolanie zaujímavé pre ženy? Čo si myslíte, prečo sa rozhodnú skúsiť prácu práve v tejto oblasti?
V IT je každý deň iný. Zároveň je to oblasť, kde si viete vyberať, v čom sa chcete rozvíjať. Nie je to iba programovanie v zmysle písania kódu. Veľa našich absolventiek prichádza za nami s vetou: "Vždy som to chcela skúsiť." Vtedy vieme, že prišiel správny čas, aby sa vzdelávali a našli si svoje miesto práve tu. Prejsť na článok
Michaela Musilová: Za svojím snom chcem ísť až do vesmíru
Ako mnohé deti aj ona snívala o ceste do vesmíru. Napriek jej mladému veku sa jej tento sen postupne darí plniť a pracuje na tom, aby raz objavila život mimo našej planéty.
Ako vyzeralo detstvo budúcej astrobiologičky? Ťahalo vás to odmalička k vesmíru?
Ako dieťa som milovala sopky a tiež ma fascinoval vesmír, hlavne mesiace planét Jupiter a Saturn. Otec pracoval ako diplomat v Amerike a zorganizoval stretnutie prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu s posledným mužom, ktorý bol na mesiaci, Genom Cernanom. Stretnutie s tými dvomi pánmi bolo pre mňa kľúčové, uvedomila som si, akú majú úžasnú prácu a že by bola pre mňa ideálna.
Kedy ste sa rozhodli, že chcete pracovať v NASA? Čo vás k tomu viedlo, bol to váš sen?
Keď som mala pätnásť rokov, uvedomila som si, že na štúdium v Amerike si nezarobím a bez toho sa do NASA nedostanem. Rozhodla som sa, že sa toho sna vzdám, avšak vtedy som videla dokumentárny film Mimozemšťania z hlbín od Jamesa Camerona, v ktorom som prvýkrát počula o astrobiológoch. tento film ma inšpiroval a rozhodla som sa, že nájdem cestu, ako sa do NASA dostať. Šesť rokov nato som v NASA už pracovala a dokonca som sa s Jamesom Cameronom aj stretla. Poďakovala som sa mu za to, že mi vďaka svojmu filmu pomohol rozhodnúť sa, čím budem.
Aké boli reakcie vášho okolia, keď ste sa rozhodli splniť si tento sen?
Mojim blízkym sa moje nadšenie páčilo, ale báli sa, či tento ambiciózny sen zvládnem, kedže ma finančne nemohli podporiť... Prejsť na článok
Alexandra Kolenová: Verím, že raz budeme schopní vyliečiť všetky deti
Ako prednostka Kliniky detskej hematológie a onkológie každý deň bojuje o životy malých pacientov. Napriek mnohým smutným príbehom verí, že medicína bude napredovať a účinnosť liečby detských pacientov bude raz stopercentná.
Čo vás inšpirovalo k tomu stať sa lekárkou?
Ako malé dieťa som bola veľmi skoro konfrontovaná so skutočnosťou, že utrpenie je neoddeliteľnou súčasťou ľudského bytia. Myslím si, že potreba pomáhať a zmierňovať ľudské utrpenie vo mne prirodzene dozreli. Zároveň som sa vždy veľmi rada učila, spoznávala, veľa som čítala a túžila nachádzať odpovede na ťažké otázky. Medicína mi pripadala ako veľmi zmysluplná oblasť, kde sa to môže prepojiť.
Prečo ste sa rozhodli pracovať práve na onkológii?
Medicínu som študovala v Brne. Tam som cez malé okno na dverách prvýkrát nahliadla na Oddelenie detskej onkológie. Na jednej strane sa ma to hĺbkou bolesti z nepochopiteľného utrpenia detí bytostne dotýkalo, vnímala som tvšak tiež, že je to odbor s nesmiernym nárastom poznania, vedeckým pokrokom a predstavuje jeden z najúspešnejších príbehov modernej medicíny. V čase štúdia mi ani len nenapadlo, že by som mohla mať príležitosť byť súčasťou tejto špecializácie.
Pracovali ste aj v zahraničá, poznáte teda aj iné formy liečby. Keby ste mohli na Slovensko "priniesť" spôsob liečby alebo technológiu, aká by to bola?
Dostupnosť precíznej molekulárnej diagnostiky pre všetkých pacientov s nádorovým ochorením. V zahraničí majú onkologickí pacienti vyššie šance, že budú zaradení do klinickej štúdie, či už akademickej alebo farmaceutickej, a tak majú možnosť dostať inovatívnu liečbu v skorých fázach. Priala by som si, aby bol náš systém a naše prostredie ústretovejšie pre akademické medzinárodné klinické skúšania. Prejsť na celý článok