Martin Krasňanský patrí medzi elitu slovenského horolezectva. Má za sebou množstvo prvovýstupov od Jordánska, cez Grónsko až po Čile. Beh Red Bull 400 bol však pre neho vystúpením z komfortnej zóny. Spoločné stretnutie na tomto evente sme využili na exkluzívny rozhovor, ktorý nám Martin poskytol.
1. Na svojom konte máte hneď niekoľko významných prvovýstupov, priblížili by ste lezeckým laikom, čo to ten prvovýstup je a čo všetko si pod tým máme predstaviť?
Prvovýstup znamená prelezenie takej línie na skale alebo kopci, kadiaľ sa ešte nikto nedostal na vrchol. Inak povedané, je to vždy krok do neznáma a práve to je na tom najpríťažlivejšie. Ten pocit objavovania.
Každý prvovýstup prináša niečo iné. Sú rôzne kopce, obťažnosti a v nich množstvo premenných.
Vo vzťahu k hore-prírode by mala byť prítomná veľká dávka pokory a úcty. Hory hrajú vlastné pravidlá, ktoré treba vnímať a snažiť sa ich pochopiť. Je to postupný proces, pri ktorom treba byť trpezlivý a neustále sa učiť a napredovať.
Vo vzťahu k sebe musí byť prítomná dávka sebareflexie. Ego i naivnosť musia ísť bokom. Z krátkodobého hľadiska to môže občas dopadnúť dobre, veď šťastie začiatočníkov vie byť až legendárne, no z dlhodobého hľadiska je to v lepšom prípade vstupenka do nemocnice.
Za 23 rokov, čo leziem, som mal možnosť vidieť už všeličo a je až neuveriteľné, aké zrkadlo nám vedia hory nastaviť. Šťastie bude nakoniec vždy najviac priať pripraveným a do tohto sa človek dostane len dlhou, postupnou cestou plnou tréningu a učením sa od skúsenejších. Je to všetko krásny celoživotný proces.
2. Znamená to, že si musíte so sebou brať aj viac vybavenia?
Pokiaľ pri prvovýstupe v horách človek nevie úplne presne, čo ho všetko čaká, tak musí byť pripravený aj na situácie, ktoré nemusia nastať. Najdôležitejšou otázkou väčšinou je, koľko materiálu si so sebou zobrať. Tu sú dve protichodné tendencie. Na ľahko alebo na ťažko. Keď ideme na ľahko, berieme so sebou absolútne minimum. Veci na bivak, ako napr. karimatku, spacák, neberieme. Rovnako menej skôb, karabín, oblečenia, minimum jedla, vody. Výhodou je rýchlejší postup, kedy je človek kratší čas vystavený objektívnym rizikám ako zmena počasia, lavíny, padajúce kamene. No zároveň má menšie možnosti na bezpečné zaistenie sa v ťažkom teréne alebo improvizáciu v prípade náhlej zmeny. Ak človek ide na ťažko s väčším výstrojom, je pomalší, unavenejší, no zároveň má väčšie možnosti na improvizáciu. Prečkať zlé počasie, lepšie sa zaistiť. Je to veľká alchýmia, kde si každý hľadá svoju cestu v štýle vystavovania sa riziku.
No vo všeobecnosti platí, že s rastúcimi skúsenosťami toho človek potrebuje menej. „Light and fast“ vo veľmi ťažkom teréne je doménou len tých najlepších.
3. Existuje aj spôsob, prípadne lezecké destinácie, pri ktorých sa dá noseniu množstva nákladu vyhnúť?
Opäť je to individuálne, do akej destinácie sa človek vyberie. V Karakorame či Himalájach sa o presun materiálu a kompletné zabezpečenie základného tábora vie postarať agentúra. Od momentu, keď človek vystúpi na letisku v Ázii, sa už v princípe okrem lezenia nemusí o nič iné starať. Niečo úplne iné je napríklad Patagónia, kde si treba všetko, čo si človek so sebou donesie, musí aj pekne odniesť.
Najlepšie zo všetkých možných expedícií a možností zásobovania mi vyšla expedícia do severozápadnej časti Grónska, kde sme liezli na panenské (dovtedy nikým nevylezené) kopce priamo z lode. Čiže náš base camp sa krásne plavil spolu s nami po vode rovno na nástup.
4. V čom bolo Grónsko špecifické?
Okrem už spomínaného plávajúceho base campu to bolo neuveriteľné množstvo nevylezených stien. Doslova „lezecké Eldorádo“. O kulisách, keď máte za celý deň jediných spoločníkov veľryby pomaličky plávajúce v pokojnom mori hlboko pod vami alebo ako kapry vyhrievajúce sa niekde pri hladine rybníka v teplý letný deň, ani nehovorím. No a potom slnko 24 hodín. Vtípky, že to do zotmenia dolezieme, boli na dennom poriadku.
5. Samotný život počas expedície môže byť relatívne náročný, nemáte problém nabrať energiu na lezenie?
Tá energia asi najviac vychádza zo srdca. Keď to človek miluje, tak mu to príde viac ako potešenie než trápenie a tej energie akoby menej spotreboval. No samozrejme, treba byť aj psychicky a fyzicky pripravený. „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“ je najlepší recept. A rozum aj skúsenosti, že poznám sám seba a viem efektívne nakladať s energiou. Uvediem príklad. Napriek kvalitnej príprave som na prvú expedíciu išiel totálne dobitý z práce. Fyzicky aj psychicky. Snažil som sa dohnať x vecí na poslednú chvíľu. Následne mi táto energia a vitalita chýbali hneď pri štarte a vlieklo sa to so mnou celé týždne. Odvtedy sa snažím ísť do sveta oddýchnutý, pripravený a v pohode, a to sa vie krásne preniesť do celkového flow expedície a, samozrejme, aj do ťažších chvíľ.
6. Prejdime k samotnému lezeniu. S čím všetkým si na stene musíte bežne poradiť?
Asi najväčšia otázka je nájsť ten najlepší smer. Našou snahou je nájsť líniu, ktorá nebude len logická a náročná, ale predovšetkým pekná. Čiže sa snažíme vyhnúť napríklad rozbitej skale (čo nie vždy ide). Okrem už spomínaného štýlu pri voľbe materiálu je to väčšinou množstvo vody. Veľa vody je super, ale je to príliš mnoho kíl navyše. Ešte sa mi nestalo, že by som sa nevrátil zo steny smädný. Tých vecí je strašne veľa. Vlastné strachy aj fyzické limity a ich večné prekonávanie. Neistota, či to vyššie už bude ľahšie alebo bezpečnejšie. Nekonečné monológy samého so sebou. Strach o spolulezcov, ale aj spoločná radosť. Dialóg so svetom okolo – prírodou.
7. Ktoré momenty sú pre vás zlomové, pri ktorých radšej ukončíte výstup?
Predovšetkým, keď viem, že to je zbytočné. Subjektívne dôvody, ako napríklad, že spolulezec si to už neužíva, bojí sa a nechce pokračovať ďalej. Alebo objektívne – počasie. Letná búrka aj u nás v Tatrách môže byť riadne peklíčko.
8. Chceli by ste sa do niektorej destinácie vrátiť práve pre nedokončený výstup?
Nedokončený výstup mám v živote naštastie len 1. Bhagirathi 3 v Garwahálskych Himalájach. Po 4 dňoch v stene už v ľahkom teréne spolulezci zahájili ústup. Neostala mi iná šanca, ako ísť dole. Aj po rokoch ma to mrzí, tak pevne verím, že sa tam ešte dostanem. Ak by bolo počasie na našej strane, šanca na úspech by mohla byť oveľa väčšia, keďže danú líniu už poznám a vedel by som zhodnotiť, čo by sa dalo urobiť lepšie.
9. Podľa čoho by ste si vyberali miesto na ďalšiu expedíciu? Láka vás viac možnosť prvovýstupu alebo skôr zaujímavá cesta?
Možno to vyznie pateticky, ale keď urobíme prvovýstup, tak vieme zviditeľniť aj našu malú krajinu. Keď sa podarí kvalitná cesta, tak sa o nej hovorí ako o slovenskej ceste. To je také pekné pozlátko.
Keď vyleziem zaujímavú cestu, tak je to skôr len o mne. Mňa osobne viac lákajú prvovýstupy, ale napríklad už spomenutá línia Stairway to Heaven na Bhagirathi 3 je taká famózna a kopec taký krásny, že prvovýstup išiel bokom.
10. Čo by ste odporučili niekomu, kto sa chce lezeniu venovať?
Ísť do toho, nebáť sa snov. No pristupovať k prírode a nakoniec aj k sebe s pokorou aj úctou.